Sviatosť  pomazania chorých je sviatosť, v ktorej sa vážne chorému veriacemu skrze mazanie olejom a modlitbu kňaza, udeľuje Božia milosť na spásu duše a často aj prirodzené zdravie tela. V tejto sviatosti Ježiš Kristus pomáha chorému na tele i na duši, uľavuje mu v bolesti a posilňuje ho v slabosti. V evanjeliách čítame, že chorí sa snažili Ježiša dotknúť, (Mk 3, 10; 6, 56) „lebo vychádzala z neho sila, ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk 6, 19). Tak aj dnes sa nás Kristus vo sviatostiach aj naďalej „dotýka“, aby nás uzdravoval. A táto sviatosť, ako učí Cirkev (porov. KKC 1527) udeľuje osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva stav ťažkej choroby, alebo nevládnosti v starobe.

Vysluhovateľmi sviatosti pomazania chorých sú iba biskupi a kňazi (porov. KKC 1516).

Matéria sviatosti, čiže viditeľným znakom sviatosti pomazania chorých je olej, pomazanie olejom a vkladanie rúk. Používa sa olivový olej posvätený biskupom na Zelený štvrtok. V súrnom prípade sa pripúšťa aj iný olej rastlinného pôvodu (slnečnicový, ľanový a pod.). Za takýchto okolností ho môže posvätiť každý presbyter (kňaz) bezprostredne pred udelením pomazania. Zvyšok po pomazaní vytrie vatou a vatu spáli.

Forma sviatosti spočíva v slovách sviatostnej formuly, ktorá sprevádza pomazanie, čiže keď kňaz pomaže čelo a dlane chorého a pritom povie: „Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen“. Mazanie čela a rúk znamená, že sa sviatosť vzťahuje na človeka v jeho celistvosti ako mysliacu a konajúcu bytosť (hlava – rozum, ruky – činy). Vo východnom obrade (gréckokat. cirkvi) je pomazanie aj na iných častiach tela.

Prijímateľom sviatosti pomazania chorých má a môže prijať každý kresťan – katolík, ktorý je pre vážnu chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti. Ten istý veriaci ju môže prijať viackrát v živote, ak sa jeho zdravotný stav zhorší alebo upadne do ďalšej ťažkej choroby. Odporúča sa pred operáciou, aj keď sa vykonáva bežne, pretože každá operácia v sebe zahŕňa určité riziko smrti. Prijať ju môžu aj ťažko choré deti, ktoré užívajú rozum natoľko, že sviatosť im môže byť posilnením. Pred udelením tejto sviatosti by chorý, ak je toho schopný mal prijať sv. zmierenia a sv. Oltárnu. Udeľovanie svätého pomazania chorým je možné aj hromadne, napríklad počas svätej omši. K hodnému prijatiu je však potrebný stav milosti. V nutnom prípade stačí aj nedokonalá ľútosť.

Sviatosť  pomazania chorých sa vysluhuje tým, ktorých zdravotný  stav je vážne ohrozený, aj keď je to dieťa, alebo dospievajúci kresťan. Nie nutné prijímať, túto sviatosť, len preto, že niekto je v dôchodkovom veku, čiže sa považuje za staršieho, avšak je bez vážnej a ťažkej choroby. V minulosti sa táto sviatosť zvyklo vysluhovať pred úmrtím, z čoho sa vytvorilo nesprávne pomenovanie a chápanie ako „posledné pomazanie“. Cirkev učí, že sviatosť pomazania chorých bola nazvaná aj „sacramentum exeuntium“ – „sviatosť odchádzajúcich“ (KKC 1523) a pripomína, „že podobne ako sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie tvoria jeden celok, ktorý sa volá sviatosti uvádzania do kresťanského života, tak sviatosti pokánia, pomazania chorých a Eucharistia ako viatikum sú na konci kresťanského života sviatosťami, ktoré pripravujú na nebeskú vlasť alebo sviatosťami, ktorými sa končí pozemské putovanie.“ (KKC 1525)

Ak sa udeľuje sviatosť  pomazania chorých v domácnosti – príprava: položiť na stôl obrus (biely), krížik, sviečky (2), pohár s obyčajnou čistou vodou a chumáčik vaty.

Osobitná  milosť sviatosti pomazania chorých má  tieto účinky:

„Je povinnosťou duchovných pastierov poučiť veriacich o blahodarných účinkoch tejto sviatosti. Veriaci nech povzbudzujú chorých, aby si zavolali kňaza a prijali túto sviatosť. Chorí nech sa pripravia, aby ju prijali s dobrými dispozíciami za pomoci svojho duchovného pastiera a celého cirkevného spoločenstva, ktoré je pozvané zahrnúť celkom osobitným spôsobom chorých svojimi modlitbami a svojho bratskou pozornosťou.“  (porov. KKC 1516)